Tai Ji
Kung Fu je životný štýl
O Tai Ji
Taiji quan je jednou zo súčastí wushu, je jedným z najcharakteristickejších predstaviteľov vnútorných štýlov. V minulosti sa nazýval aj Chang quan, Mian quan, Shisan shi alebo Ruan shou. Názov taiji quan použil ako prvý Wang Zongyue až počas dynastie Qing (v období vlády Qian Longa) vo svojom diele Teória taiji quanu. Termín taiji pochádza z knihy Zhouyi: " Na začiatku nebolo nič len taiji, potom sa zrodili dva póly".
Na zakladateľa a vznik taiji quanu panovali a panujú rozdielne názory, ale v minulosti prevládal názor, že zakladateľom je jeden zo pätice: Xu Xuanping (dynastia Tang), Zhang Sanfeng (dynastia Song), Zhang Sanfeng (dynastia Ming), Chen Wangting alebo Wang Zongyue (dynastia Qing). V súčasnosti však medzi odborníkmi prevažuje presvedčenie, že všetky štýly vychádzajú zo štýlu chen a za zakladeteľa sa teda považuje Chen Wangting.
V o všeobecnosti možno o pôvode taiji quanu povedať, že spájal techniky významných bojovníkov dynastie Ming, absorboval Qin Jinguangove bojové umenie sanshi`er shi changquan, kombinoval a spájal staré učenie, umenie qi gong, tradičnú čínsku medicínu, učenie o akupunktúrnych bodoch, učenie yin yang o piatich elementoch.
Ako filozofický základ taiji quanu poslúžil taoizmus a učenie o 8 trigramoch (bagua). Taiji quan tak v sebe ukrýva bohatstvo tradičnej čínskej kultúry a filozofie. V prvom rade sa to prejavuje pri pohyboch, ktoré sú viazané, kompaktné, sila sa spája s mysľou. Celý pohyb je nepretržitý ako vlákna priadky morušovej, nezastavujúci sa ako vody Dlhej rieky. Taiji quan rovnako zjednocuje protiklady yin yang, napr. silné – slabé, plné – prázdne, dynamické – statické, rýchle – pomalé, otvorené – zatvorené, pokrčené – vystreté.
P ri cvičení taiji sú pohyby plynulé, nezastavujúce sa, zaoblené, kruhové, boky sú osou, horná a dolná časť sa nasledujú a celé telo tvorí jeden celok. Pohyby sú harmonické, jasne sa rozlišuje prázdne a plné, ťažisko udržiava stabilitu. Pohyb je elastický ale stabilný, navonok poddajný, vnútri silný.
Pri tlačení rúk (tui shou) statické riadi dynamické, poddajné premôže silné, prázdne pohltí plné, využívajúc prichádzajúcu silu vo svoj prospech, pozornosť treba venovať "pocíteniu sily" – cez hmat a kontakt rozhodnúť o protivníkovej sile, smere, mieste a zároveň odpovedať reakciou, napr. ak súper útočí silou, ja reagujem poddajnosťou – nasledujem pohyby súpera "rýchla akcia – rýchla reakcia", meniť sa podľa okolností, nasledovať súpera, nasledovať jeho metódy; Taiji quan má za sebou dlhú históriu, v priebehu ktorej sa vytvorilo 5 hlavných štýlov: Chen, Yang, Sun, Wu a Wu.
Štýly Tai Ji
Štýl Chen
Štýl chen založil Chen Wangting (asi 1600-1680) na konci dynastie Ming a začiatku dynastie Qing, a obsahoval 5 starých zostáv laojia. Štýl chen sa šíril z majstra na žiaka po celé generácie, menil sa a postupne sa rozšíril o 2 nové zostavy xinjia. Pri jednotlivých zostavách sa mení rýchlosť, sila, použitie sily.
Prvá zostava – pohyby sú jednoduché, viac mäkkosti, menej tvrdosti. Hlavné metódy sú tlačenie, ťahanie dole, zachytenie a držanie, tlačenie dole; pomocné metódy sú zachytenie a ťahanie, po zachytení odhodiť, útok lakťom, útok telom – vychýlenie. V mäkkých pohyboch je sila, dýchanie sprevádza pohyb, cvičenie je ako vlákno priadky morušovej, "vydávanie sily" je pomocné. Pohyby celého tela (zvnútra, zvonka) sú statickejšie a zatvorené, začne sa pohyb a hýbe sa celé telo. V pohyboch vidieť mäkkosť, stabilitu, pomalosť;
Druhá zostava (pao chui) – pohyby sú komplikované, niekedy rýchlejšie, viac tvrdosti, menej mäkkosti. Hlavné metódy sú zachytenie a ťahanie, útok lakťom, útok telom – vychýlenie, pomocné metódy sú tlačenie, ťahanie dole, zachytenie a držanie, tlačenie dole. Hlavné je využívanie sily, ktorá sa vytvára dvíhaním tela dohora, skákaním, nakláňaním, búchaním nôh. V tvrdom je mäkkosť, v pohyboch vidieť silu, tvrdosť, rýchlosť; Cvičenie štýlu chen okrem toho vyžaduje úzku spoluprácu mysle, dychu a tela.
Myseľ ovláda dych, sila vychádza z bokov, distribuuje sa cez chrbát do pliec, ramien, rúk. Pri tlačení rúk (tui shou) nemožno ruky oddeliť. "Požičať si silu súpera" a riadiť pohyb, nasledovať súpera, pocítiť a porozumieť sile, "vydať silu" proti súperovi.
Štýl Yang
Taiji quan štýl yang vznikol na základoch zostavy laojia štýlu chen, o ktoré sa najviac pričinili Yang Luchan (1800-1873) (provincia Hebei, miesto Chen Jiagou) a jeho potomkovia – Yang Jianhou a Yang Chengfu. Štýl yang patrí k najpopulárnejším štýlom taiji quanu. Postupne sa v ňom menili pôvodné metódy a pohyby štýlu chen v laojia, napr. výskoky, buchnutie nohou, "vydávanie sily" atď. až Yang Jianhou vytvoril zhongjia a neskôr Yang Chengfu dajia. Zostavy štýlu yang sú jasné a jednoduché, štruktúra je presná, telo je vzpriamené, vystreté, pohyby sú plynulé a naviazané.
Pri cvičení je telo prirodzene uvoľnené, elastické, postoje sú otvorené, vzpriamené, spôsoby precvičovania sú jednoduché, z uvoľnenia sa cez hromadenie mäkkosti vytvára tvrdosť. Presne ako hovoril majster Yang Chengfu: " V taiji quane je sila v mäkkosti, taiji quan je ako kvet bavlny s tŕňom v strede". Postoje sú vysoké, stredné, nízke.
Štýl Sun
Z provincie He Bei pochádza zakladateľ Sun Lutang (1860-1930), ktorý od mala rád cvičil wushu. Sun Lutang cvičil u majstra Li Kuiyuana bojové umenie Xingyi quan, neskôr u majstra Guo Yunshena a nakoniec cvičil Bagua zhang u majstra Cheng Tinghua. Dlhoročným cvičením a experimentovaním spojil umenie bagua, xingyi a taijiquanu a vytvoril štýl sun. Zvláštnosťou štýlu sun je nasledovanie postupu dopredu a dozadu, po kroku dopredu nasleduje krok dozadu. Pohyb je rozprestrený, roztvorený, rýchlosť reakcie je prirodzená; pri cvičení nohy jasne rozlišujú stav "plný - prázdny" a cvičenie je ako "plávajúce oblaky a tečúca voda". Pri každom otočení tela sa sú prítomné "otvorenosť a zavretosť", preto sa aj nazýva "otvorený – zavretý" taji quan so "živými" nohami.
Štýl Wu
Štýl wu je tiež nazývaný mäkký štýl. Jeho zakladateľom je Wu Jianquan (1870-1942). Pohyby štýlu wu sú prirodzene uvoľnené, nadväzujú na seba, sú v zhode s bežnými pravidlami. Pre tento štýl sú typické samostatné statické postoje. Hoci zostavy majú málo prvkov, obsahujú základy z dajia, sú otvorené, napriek tomu celistvé, ale nie sú strnulé. Pri tlačení rúk (tui shou) sa vyžaduje vzpriamenosť, plynulosť a precíznosť, dodržiavať "statickosť" a nereagovať impulzívne, zvyšovať vnímavosť.
Zakladateľom tohto štýlu je Wu Yuxiang (1812-1880, koniec dynastie Qing), ktorý úpravami Yang Luchanových zostavy laojia štýlu chen (po návrate z Chen Jiagou) neskôr Chen Qingpinga vytvoril vlastný štýl wu. Štýl wu nie je zhodný ani s laojia a xinjia štýlu chen, ani dajia a xiaojia štýlu yang.
Pohyby sú jednoduché a kompaktné, uvoľnené, stabilné, pohyby rúk neprekračujú líniu špičiek nôh, každá ruka ovláda polovicu tela, nikdy sa vzájomne nekrížia.
Hrudník s bruchom sú pri otočení a postupe vpred a vzad vystreté. Pozície nôh sú presné, jasne sa odlišuje "prázdna a plná" pozícia, techniky sú flexibilné, pri kroku vpred sa najprv špička dotkne podlahy, až potom sa dotkne podlahy päta a jemne došľapne celé chodidlo.
Pri gongbu (postoj luk a šíp) nesmie koleno prednej nohy presiahnuť špičky nohy. Pozornosť je treba venovať dvíhaniu, držaniu, otváraniu a zatváraniu, pohyby musia byť viazané, plynulé. Je nutné využívať vnútornú silu, vnútorná energia dominuje nad vonkajšou formou, duch by mal spájať vnútro, najprv v mysli - potom v tele. Myseľ riadi dych - dych hýbe telom, usilovanie a telo sa nasledujú, usilovanie a dych sa nasledujú, vôľa prišla - dych prišiel, vôľa prišla – sila prišla, vôľa a sila sú neodlučiteľné a vytvárajú trojjednotu vôle, dychu a vonkajšej formy.
